Prednedávnom som napísala článok o tom, ako som sa pohádala s naj kamoškou. Ako som sa bála, aké som mala nervy a ako mi chýbalo jej priateľstvo. A nakoniec sa to však skončilo dobre a bola som šťastná, že naše priateľstvo sa neskončilo.
Teraz je to však iné. Iné, smutné, zložitejšie... Nestratila som naj kamošku a ani som sa s nikým nepohádala. Stratila som však človeka, na ktorom mi veľmi záleží. Záleží mi na ňom stále, aj keď viem, že už nie je medzi nami, aj keď viem, že ho už nikdy neuvidím. Ako veľmi nenávidím autá...ako veľmi nenávidím tú rýchlosť....koľkokrát si poviem....keby bolo keby....keby bolo.... Je to presne týždeň čo nie je s nami. So všetkými, ktorým na ňom záležalo. Opustil svojich rodičov, opustil svojho brata, svojich priateľov, príbuzných i známych a opustil aj mňa! Mnohí ľudia o ňom počuli z novín, mnohí z televízie a všetkým chýba. Mladý, krásny, rozvážny a hrdý človek. Presne to bol Tomáš! Vždy keď si nájdem čas, vždy keď môžem a vlastne aj keď chcem, chodím si uctiť jeho pamiatku na cintorín. Doniesť mu kvietok, zapáliť sviečočku a povedať všetko...čo som už nestihla...čo by som dala za to, aby som ho ešte raz videla....Myslím naňho stále, chýba mi, večer sa dívam na oblohu a rozprávam sa s hviezdami...a verím, že ma počuje, že je aspoň chvílu somnou. Slzy mi stečú po líci a ja dúfam, že raz sa ešte stretneme.